utorok 8. júna 2010

Moja prvá kočovka.

Je tomu už dvadsaťpäť rokov čo som prvý krát vandroval so včelami na agátovú znášku. Prvý kočovný voz som postavil zo sedemtonovej vlečky. Vlečka mala točňu a to bola úžasná výhoda keď som mohol kočovný voz otočiť na stanovišti úplne na malom priestore. Ťažné vozidlo som mal Pragu V3S. Technický stav kočovného voza vtedy posudzoval príslušník z dopravného inšpektorátu VB obhliadkou na trvalom stanovišti a každý rok vydal papierové prepravné číslo s platnosťou na štyri mesiace.

Kočoval som s kamarátmi do Želoviec v okrese Veľký Krtíš. Stanovište sme mali kúsok za horárňou  vedľa cesty do Kiarova. Miško Stieranka, miestny horár, nám to každý rok rezervoval. Keď bolo treba ochotne pomohol Tibor Molnár aj Julo Oravec. Tiež výborní kamaráti. Môj starý pionier JAWA každý deň poslúžil na jazdu do dediny za nákupom potravín.   
Do kočovného voza sa zmestilo dvadsať úľov miery B9. Myslím, že ten počet rámikov bol na tú dobu akurát. Kamaráti mali síce desaťrámikové béčka, ale tých mojich bé deviatok vošlo presne desať na jednu stranu kočovného voza. Úle sa robili uteplené. Prvé medobranie agátového medu bolo pre mňa skromnejšie. Vytočil som po dvanásť kilogramov na včelstvo, ale kamaráti točili aj vyše dvadsať kilov. Nemal som ani tušenia ako treba pripraviť včelstvá na kočovku. Vtedy sa včelárilo len dvojpriestorovo, plodisko+medník a výnosy boli väčšinou od dvoch rodín jedna tridsaťpäť kilová kanva medu.
Na atmosféru z prvého kočovania sa nedá zabudnúť. Z Oravy sme odchádzali po zotmení o 22.oo hodine. Cesta tam v kľudnom tempe cez Pôtor a späť cez Horemov Laz trvala niečo cez štyri hodiny. V noci sa cez Želovce prehnala silná búrka, terén bol značne rozmočený a nám trvalo päť hodín kým sme sa s kočovnými vozmi dostali po rozmočenej ceste na stanovište. Od vtedy si pamätám výrok kamaráta Janka Sáreného, že Kristus moc vytrpel, ale na kočovke nebol.  O 9-tej ráno, už za slnečného počasia, sme otvárali sieťované voliéry na letáčoch kočovného voza. Tento moment je úžasný zážitok. Možno všetky včely vyjdu von na orientačný prelet, aby sa zoznámili s novým stanovišťom. Sadajú po stenách maringotky až sú úplne pokryté včelami. Fotografia z tohoto divadla sa mi však nezachovala. Vôňa agátového kvetu ich však natoľko láka, že po chvíli odlietajú v húfoch za znáškou. 
Kočovanie za agátom trvá na jednom stanovišti asi desať dní. Medzi tým je aj víkend a ten sme vždy využili na rodinné stretnutia. Bol to oddych pre všetkých pred náročným vytáčaním. Vytáčanie, to bola radosť, ale náročné bolo preto, že v kočovnom voze bolo aj 40 stupňov Celzia a mädokyš, ktorý sme chodili brať do bandasky z neďalekej studničky, hasil smäd aj teplý, dôležité bolo, že bol mokrý.     
V sobotu sa varil guláž, večer nesmel chýbať pstruh v alobale, upečený v pahrebe a všetky tieto dobroty sa zapíjali lahodným vínkom z pivníc miestnych vinárov.
Nálada bola celý čas dobrá, zábava pri ohnisku trvala do noci, harmonika hrala a všetci sme si zaspievali naše krásne slovenské ľudové pesničky. Deti sa tiež nenudili, každú chvíľu si našli nejakú hru.
Teplé popoludnie a večer pod korunami stromov agátového lesa všetkých pookrial na duši. Človek má pocit domova a v papučkách na nohách sa cíti lepšie ako doma v obývačke. Že sme si po príjemnej zábave vyberali navzájom kliešťov na neprístupných miestach nikomu neprekážalo. 
Nocovať v kočovnom voze je tiež zážitok, na ktorý sa nedá zabudnúť. Lôžko na úľoch je priam relaxačným centrom. Bzukot včiel pod vami vás ukľudňuje a odpočívate ničím nerušeným a pokojným spánkom. Nepochopí, kto nezažil a kto zažil, nezabudne! 
Na tých ďalších kočovkách som už mal samohybný kočovný voz. Bol urobený z autobusu Škoda 706 RTO. Do jednoducho riešeného priestoru vošlo 25 rodín, v prednej časti pre šoféra bola manipulačná miestnosť oddelená od úľov drevenou stenou.
Tretí kočovný voz som urobil z vlečky na prepravu osôb, ktorú voľakedy ťahali autobusy ČSAD. Pérovanie tejto maringotky je také jemné, že včelstvá ani necítia ich prevoz po hrboľatom teréne. Postavil som ho na 22 rodín s manipulačnou miestnosťou v strede. Dnes ho nepoužívam, čaká na odvoz do šrotu.  
Teraz som si uvedomil čaro čiernobielej fotografie z mojej starej zrkadlovky LOMO LUBITEL 166 B. Na počiatku všetkého bolo LOMO. Píše sa rok 1983, Sovietsky zväz je v plnom rozkvete, plány sa plnia na sto dvadsať percent, na každom kroku blahobyt a to bez kapitalistického vykorisťovania. Ľudia sú šťastní a majú všetko po čom túžia. Ale pekne poporiadku, čo to vlastne je to LOMO? LOMO je skratkou pre Leningradskoye Optiko Mechanichesckoye Obyedinenie čiže Leningradská Optická Mechanická Spoločnosť. Od založenia v roku 1914 v Petrohrade je LOMO popredným svetovým výrobcom optických zariadení. V začiatkoch bola najväčším dodávateľom ruskej armády, dnes vyrába nielen techniku pre armádu a vesmírne programy, ale aj pre vedecké účely a spotrebné produkty. Okrem mikroskopov, kamier a iných optických zariadení vypustili LOMO do sveta v roku 1983 aj jedinečný fotoaparát LOMO Kompakt Automat. 


Toto bol krátky príbeh loma, ktorý šíri svoje posolstvo už aj na Slovensku. Oficiálne vyhlásil vojnu digitálnej a klasickej fotografii. Prvá základňa vznikla v Exlibrise v Stredoeurópskom Dome Fotografie v Bratislave, ďalšie základne a lomografisti sa množia po celom Slovensku. Hlavným cieľom misie je spestriť si život, pobaviť sa a objaviť skrytú krásu vo všedných veciach. Tajnou zbraňou lomografie je množstvo nových a nevšedných uhlov pohľadu na svet. Tak neváhaj a cvakaj.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára